Práce

Mariana Špaková : Živí lesom: Drevorubači

Autor: Mariana Špaková
Praktická bakalářská práce
Vedoucí: Neuveden
Oponent: Neuveden
Inventární číslo:
Rok: 2021

Žijeme v časoch globálnej krízy, hladu, prírodných a environmentálnych katastrof, sociálnych nepokojov, masovej chudoby, v časoch vykorisťovania ľudí a prírody, bezuzdnej konzumácie a mamonu. Je to aj kríza filozofie a náboženstva, umenia a vedy, práva, mravnosti a zvykov, je to kríza sociálnej, politickej a ekonomickej organizácie, kríza i v rodinnom živote, manželstve, skratka kríza celého spôsobu života, myslenia a správania sa západnej spoločnosti. Človek stratil schopnosť vidieť, čo je dobré a popiera sa i samotný zmysel ľudskej existencie. Ľudia sú „mŕtvi“. Ako čarovná brána do iného sveta, kde tieto, ani žiadne iné podobné krízy neexistujú, je pre mňa práca ľudí, ktorých prezentujem na svojich fotografiách. Možno je to preto, že práca v lese je stará ako ľudstvo samo, je vpísaná do ľudskej DNA, veď rokmi sa jej podoba zmenila len minimálne. A možno je to pokorou, ktorú vypôsobuje obrovské riziko, s ktorým sa títo chlapi musia dennodenne vyrovnávať. Kažopádne na Slovensku, a zvlášť v oblasti, kde žijem, je tento druh práce najčastejšou zárobkovou činnosťou miestnych mužov. Les ich živí a robí ich živými. Prácu "drevorubačov", alebo dnes skôr pilčíkov, dokumentujem asi tri roky. K tejto téme mám blízko, nakoľko aj môj muž je jedným z nich. Aj našu rodinu živí les. Cieľom tejto série však nie je prostredníctvom fotografií otvárať problematické témy a dokonca ani dokumentovať namáhavú a nebezpečnú prácu pilčíkov. Neprislúcha mi hodnotiť ich rozhľad, inteligenciu ani ich názory na envinromentálne či iné „dôležité“ otázky. Naopak. S radosťou sa za hmlistého rána nechávam očarúvať vôňami dreva a konského pachu, kým z diaľky počuť neslušné výkriky. Odhodlane ako oni, vychádzam do sveta, kde rany skutočne krvácajú, slov je málo, ale život má obrovskú hodnotu.